• Úvod»
• Ostatné»
• Poisťovne nie sú banky - dokument CEA

Poisťovne nie sú banky - dokument CEA

V čom sa poisťovne odlišujú od bánk

Súčasná finančná kríza zasiahla finančný sektor a všeobecne ekonomiky s nevídanou silou. Odpisy aktív a nižšia návratnosť investícií mali za dôsledok pokles trhovej kapitalizácie o miliardy eur v priebehu pár mesiacov, čo prinútilo vlády – a teda daňových poplatníkov – k bezprecedentným bail-outom a prudkému nárastu vládneho zadlženia.

Reakcia politikov je tlak na zásadné reformy systému regulovania a dohľadu nad jednotlivými sektormi finančného trhu. Regulačné plány pritom nie sú zamerané iba na prevenciu alebo zmenšenie dopadov budúcich kríz, ale aj na potrebu vyhnúť sa budúcim vládnym intervenciám. Nie je to nič prekvapujúce: počas  krízy poskytli vlády a centrálne banky krajín G 20 sektoru finančných služieb vyše 11 000 mld. USD vo forme priamej, či nepriamej pomoci. Sektor poisťovníctva dostal z tejto sumy menej než 10 mld. USD.

Je samozrejme potrebné sa z tejto krízy poučiť, najmä keď spôsobila také obrovské tsunami naprieč celou globalizovanou ekonomikou. CEA preto podporuje primeranú, ale prísnu úpravu regulačných mechanizmov  v poisťovníctve, ktorá udrží konkurencieschopnosť sektora a podporí spotrebiteľskú dôveru.

Po odznení krízy začali politici v súvislosti s problémami v bankovom sektore zavádzať reformy. Avšak z týchto iniciatív vzišiel jeden znepokojujúci trend. Niektoré regulačné návrhy prenikli aj do iných sektorov finančného trhu, pričom tieto návrhy neberú ohľad na rozličné obchodné modely jednotlivých sektorov.

Príkladom sú úvahy o zavedení prísnejších pravidiel na mikroúrovni, ako napríklad vyššie kapitálové požiadavky, alebo mnohé nevyvážené regulácie tzv. systémovo relevantných inštitúcií“. Navyše, Medzinárodný menový fond v apríli 2010 zverejnil predbežnú správu, ktorá navrhuje zavedenie dane resp. odvodu, ktorý by finančné inštitúcie platili s cieľom pokryť náklady na záchranu bankového systému, ako aj budúce náklady na likvidáciu skrachovaných firiem.

Predpoklad, z ktorého sa vychádza, je, že čo je vhodné pre banky, je automaticky vhodné aj pre poisťovne. Tento predpoklad je chybný.

Zásadne odlišné obchodné modely

Banky a poisťovne hrali počas krízy úplne odlišné roly. Keďže fungujú na dvoch veľmi odlišných obchodných modeloch, majú aj odlišné rizikové profily, a to ako na mikro (t. j. stabilita finančnej inštitúcie), tak aj na makroúrovni (t. j. stabilita finančného systému ako celku a jeho vplyv na ekonomiku).

Základom činnosti poisťovní je preberanie rizika a jeho zmena, kým v prípade bánk je to zhromažďovanie vkladov a poskytovanie pôžičiek spolu so širokou škálou doplnkových, spoplatnených služieb.

Na mikroúrovni sú poisťovne zvyčajne vopred a dlhodobo financované, majú jednoduchšiu štruktúru súvahy a sú vo výrazne menšej miere vystavené riziku likvidity. Aktíva a pasíva v poisťovníctve sú vo všeobecnosti prepojené. Na druhej strane banky sa často musia vyrovnávať so štrukturálnymi nerovnováhami medzi aktívami a pasívami, čo významne zvyšuje riziko špekulácií. Znášanie a transparentnosť predpokladaného rizika sú v poisťovníctve a tradičnom retailovom a korporátnom bankovníctve podobné, ale nižšie v prípade niektorých doplnkových činností v bankovníctve. Vzájomná prepojenosť medzi jednotlivými subjektmi je výraznou črtou bankového obchodného modelu (zvlášť kvôli medzibankovým úverom), zatiaľ čo v poisťovníctve je prepojenosť veľmi malá. Volatilita, resp. nestabilita kapitálu je v priemere vyššia v bankovníctve. Investičná stratégia je v poisťovníctve zväčša dlhodobá a predvídateľnejšia, než krátkodobá a na výnos zameraná investičná stratégia v bankovníctve.

Zásadne odlišné rizikové profily

V dôsledku týchto skutočností sa rizikové profily poisťovníctva a bankovníctva zásadne odlišujú. Základom obchodného modelu v poisťovníctve je rozloženie rizika v portfóliu a v čase. To je určujúce pre dlhodobý rizikový profil poisťovníctva oproti krátkodobému vzťahu k riziku v bankovníctve.

Poisťovne sú vystavované najmä upisovaciemu a trhovému riziku a pomerne malému riziku likvidity a platobnej neschopnosti. Banky sú, naopak, vystavené najmä riziku trhovému, likvidity a platobnej neschopnosti, ale nie sú zasa vystavené  žiadnemu upisovaciemu riziku. Rovnako sa mení aj miera vystavenia jednotlivým rizikám. Trhové riziko je vážne pre oba sektory rovnako, ale v podstate rozličné v detailoch – výrazne nižší nepomer aktív a pasív v poisťovníctve.

Zásadne odlišný systémový význam

Podľa kritérií na identifikáciu systémových rizík, ktoré stanovila Rada pre finančnú stabilitu (FSB) a Medzinárodná asociácia inštitúcií pre dohľad nad poisťovníctvom (IAIS), poistný obchodný model nevytvára na makroúrovni systémové riziko, ktoré by sa priamo prenášalo do ekonomiky. V poisťovníctve existuje nižšie riziko „nákazy“ zvyšku trhu, vyššia miera nahraditeľnosti a nižšia finančná zraniteľnosť než v bankovníctve. Finančná pozícia poisťovní sa spravidla zhoršuje oveľa pomalším tempom ako v prípade bánk. Regulačný rámec v poisťovníctve určuje dve úrovne kapitálových požiadaviek, ktoré zabezpečujú skorú identifikáciu problémov a zavedenie postupných ozdravných opatrení  manažmentu a dohľadu. Aj pokiaľ poisťovňa skrachuje, je jej riadená likvidácia oveľa jednoduchšia, keďže budúce požiadavky poistených sú dostatočne kryté technickými rezervami. To uľahčuje proces prenosu, resp. prevodu a rozdeleniu ich portfólia (poistného kmeňa).

Napriek tomu niektoré poisťovne môžu vykonávať aj isté doplnkové činnosti, ktoré môžu byť zo systémového hľadiska dôležité (napr. obchodovanie s derivátmi, alebo požičiavanie akcií). Týmto aktivitám by sa mali venovať regulácie na mikroúrovni. Ako veľký inštitucionálny investor môže sektor poisťovníctva ako celok prenášať, alebo – ako sa to ukázalo počas tejto krízy – aj absorbovať otrasy a riziká, vytvárané ostatnými časťami finančného systému.

Prenášanie bankových pravidiel do poisťovníctva je chybou

Prenos zamýšľaných regulačných a daňových reforiem pre pokrízový bankový sektor do poisťovníctva bude zlou odpoveďou regulátora na problémy, ktoré v poisťovníctve buď vôbec neexistujú, alebo sa vyskytujú iba v malej miere. Zavedenie bankových regulačných pravidiel a dohľadu do poistného sektora môže dokonca odštartovať stádovitý efekt, keď sa ostatné sektory finančníctva  môžu začať správať rovnako. To by  dlhodobo oslabilo poistný obchodný model a poškodilo stabilizačnú úlohu, ktorú poisťovne voči obyvateľstvu, podnikom a ekonomike zohrávajú.

Pokračujúca existencia rôznych obchodných modelov, podporená vhodnou, na mieru ušitou reguláciou a dohľadom, vytvorí trhovú rozmanitosť, ktorá upevní celkovú finančnú stabilitu. Obavy z regulačnej arbitráže sa môžu  efektívne eliminovať aj  úpravou regulačného a dohliadacieho rámca v poisťovníctve s prihliadnutím na jeho špecifiká.

Odporúčania CEA

CEA si uvedomuje  výraznú odlišnosť poistného a bankového obchodného modelu. V súvislosti s pokrízovou reakciou regulátorov, ktorá by mala viesť k posilneniu regulácie a dohľadu s úžitkom pre celú ekonomiku, má nasledujúce odporúčania:

1. Globálna spolupráca na regulačnom a dohliadacom rámci je nevyhnutná. Zaistí väčšie približovanie jednotlivých rámcov pre finančné služby a odstráni medzery v regulácii.

2. Kľúčovými adresátmi by mali byť  inštitúcie a aktivity, ktoré boli primárnym pôvodcom krízy. Odpoveď regulátorov by mala byť v prvom rade zameraná  na zaplnenie medzier v regulácii, a preto by sa mala venovať aj riziku regulačnej arbitráže.

3. Hlavná činnosť poisťovní nevytvára systémové riziko či tlak, a preto by sa poisťovne nemali  považovať za systémovo relevantné. Obmedzené množstvo vedľajších činností, ktoré sú systémovo relevantné, by mali byť predmetom vhodnej formy dohľadu na inštitucionálnej (mikro) úrovni. V tejto súvislosti je kľúčová ekonomická regulácia na báze rizika, ako napríklad Solvency II.

4. Poistný sektor by mal mať adekvátne zastúpenie na finančných fórach. Poisťovne môžu jednak absorbovať, ako aj prenášať systémovú záťaž, vytvorenú ostatnými časťami finančného systému. Preto by  mali  mať  primerané zastúpenie v radách pre systémové riziko, kde by sa takto  zabezpečila odbornosť v súvislosti so špecifikami poisťovníctva.

5. Systémové riziko sa nemôže  vhodne ošetriť stanovením dodatočných finančných požiadaviek pre údajne „systémovo relevantné“ firmy. Na makroúrovni je potrebné  venovať sa súhrnnému dopadu potenciálne systémovo relevantných aktivít, trhov a produktov na stabilitu finančného systému.

Označenie jednotlivých firiem za systémovo relevantné má vážne úskalia, keďže môže opomenúť celkový vplyv ostatných, neoznačených firiem, zvýšiť morálny hazard a spôsobiť skreslený pohľad na trh. Navyše, orgánom dohľadu to môže spôsobiť falošný pocit istoty a nebudú schopné včas zachytiť zmeny v rizikových profiloch jednotlivých firiem a iné trhové trendy, ktoré by mohli vytvárať systémové riziko.

6. Poistný obchodný model musí byť vhodne odlíšený a musí sa zabezpečiť príslušná odbornosť dohľadu, a to bez ohľadu na jeho štruktúru. Odpoveď vlád na krízu v mnohých krajinách sa končí pri reorganizácii štruktúr dohľadu, aj keď sa zatiaľ nepotvrdila prevaha žiadnej z nich.

7. Mali by sme sa vyvarovať prehnaným regulačným reakciám, a kopírovania regulácie z iných sektorov. .  V Európe je na mikroúrovni vhodným regulačným rámcom, šitým poisťovniam na mieru, nový režim Solvency II. Ten už zahŕňa niektoré regulačné zámery z ostatných diskusií k Baselu III v bankovníctve (ako napr. vyššie kapitálové požiadavky pre rizikovejšie operácie, či skupinový dohľad). Jednoduché prenášanie opatrení z Baselu III do poisťovníctva prinesie riešenia neexistujúcich problémov a bude v lepšom prípade neefektívne, a v horšom nákladné a deštruktívne. Navyše, prehnaná reakcia regulátorov bude mať negatívny dopad na spotrebiteľov a ekonomiku, keďže spôsobí nárast cien poistných produktov a pokles atraktívnosti poistného sektora pre investorov.

8. Poisťovne by mali mať vhodný skupinový dohľad na jednotnej úrovni podľa orgánu dohľadu nad skupinou. Mal by  zahŕňať všetky riziká vychádzajúce tak z regulovaných, ako aj neregulovaných subjektov. V prípade konzorcií a koncernov by mali byť ocenené riziká vzhľadom na poistný, ako aj bankový obchodný model.

Zdieľanie informácií a efektívna spolupráca všetkých inštitúcií dohľadu v skupine je nevyhnutná. Malo by ju  umožniť vytvorenie kolégia dohľadov s jasne stanovenou zodpovednosťou skupinových a sólo dohľadov. Na  európskom poistnom trhu takýto prístup už obsahuje Solvency II.

9. Produkty s podobným rizikovým profilom by sa mali  regulovať rovnako. Na mieru šitá regulácia, ktorá zohľadňuje špecifiká rôznych sektorov, neznamená, že produkty s rovnakým rizikovým profilom sa budú regulovať rôzne. . Pozornosť by sa mala  venovať otázkam rovnakých regulačných pravidiel v rámci všetkých finančných sektorov. Rovnako by mala byť garantovaná. rovnaká úroveň ochrany  spotrebiteľa. Je to zvlášť dôležité pre regulačné rámce v poisťovníctve a v  správe dôchodkových fondov.

10. Regulácia účtovníctva by mala zohľadňovať charakter poistného obchodného modelu a mala by byť konzistentná. Účtovné pravidlá pre poisťovníctvo by mali zohľadňovať  hlavnú úlohu manažmentu aktív a pasív (ALM). Všetky štandardy používané v poisťovniach by mali byť konzistentné (napr. zobrazovanie finančných výkazov, kapitálu, záväzkov, atď.). Obe  podmienky sú kľúčové pre zabezpečenie zmysluplných informácií o rizikách, finančnom zdraví a ziskovosti poisťovní pre investorov a klientov.

11. Úvahy o daniach v oblasti finančných služieb by mali rozlišovať rôzne riziká spôsobované rôznymi finančnými inštitúciami. Akákoľvek forma vzájomnej podpory či solidarity je nevhodná a zvýhodňuje rizikovejšie druhy podnikania na úkor a náklady  menej rizikových.

12. Je potrebné uvážiť kumulatívny efekt mikro, makro ako aj daňových opatrení. Kumulatívne efekty môžu kvôli širokej škále opatrení, ktoré sú objektom diskusie, poškodiť celý sektor a znížiť jeho schopnosť poskytovať krytie spotrebiteľom aj firmám.

Zdroj: Insurance: a unique sector. Why insurers differ from banks, Executive summary, June 2010.

          © CEA aisbl, Brussels, June 2010